Ktoré aspekty priestoru sú pre mňa v meste dôležité a čo a kto vlastne tvorí mesto a nárokuje si naň? Workshop, ktorý sme viedli v rámci výstavy Komu patří město pre ústecký Hraničář, sa venoval pochopeniu našej vlastnej pozície vo vzťahu k ostatným aktérkam a aktérom pri mestotvorbe. Tento text takto na workshop priamo nadväzuje a jeho prostredníctvom sprostredkúvame tému citlivého prístupu k právu na mesto. Ako architektky, urbanistky, sociologičky a iní, ktorí sú zodpovední za plánovanie a architektúru miest, spoluvytvárame budúcnosť, ktorá bude formovať komfort života a to, ako sa v meste cítia všetci, ktorí sa v ňom nachádzajú a pohybujú. Zákaz vstupu na trávnik obmedzuje môj pohyb, naopak tieň ovplyvňuje stranu cesty, po ktorej sa môžem vydať v horúcom letnom dni. Lavička umiestnená v určitom mieste ovplyvní môj pocit komfortu a to, v akom mieste sa usadím pri práci ak budem mať dosť home-officu.
Foto: Tomáš Lumpe
Môj osobný pohľad musí byť pri nazeraní na mesto zvedomený aj v tom, že cez vlastné vnímanie nedokážem reprezentovať vnímanie iných ľudí, či nebodaj iné živé stvorenia alebo neživé objekty. Univerzálne či objektívne popisovanie, ako centrálny nástroj modernity, podľa nás ako kolektívu Spolka predstavuje skreslený pohľad, ktorý neberie do úvahy všetkých a zovšeobecňuje rôzne odtiene ich pohľadov a potrieb. Tradičné kolektívne ľudské “my” už nestačí vo svete, ktorý čelí klimatickej kríze. Nielen naše prežitie je tvorené na prežití iných než ľudských aktériek a aktérov ako sú kameň, rieka, lastovička, brownfield, facebook, svetelná križovatka. Pre vzájomnú spokojnosť je preto dôležité pochopiť priestor ako množinu vzájomne spätých vzťahov ľudských a viac-než-ľudských aktérov. Predovšetkým kumuláciou viacerých perspektív dokážeme vytvárať pravdivejší obraz o mieste.
Jedným z nástrojov na scitlivenie samej seba voči pohľadom iných je práca s kritickým mapovaním. Mapovanie je pre nás ako Spolku spomalením v mieste, pozorovaním, zaznamenávaním, kolektívnou diskusiou. Jeho centrálnym nástrojom na mieste pozorovania sa stáva telo. Je to totiž práve naše telo, ktorým do priestoru vstupujeme a prostredníctvom ktorého vnímame prostredie okolo seba – skrz hmat, čuch, chuť alebo sluch. Aj naša nálada má vplyv na to, aký obraz konkrétneho miesta si vytvárame. To nám zvedomuje, že naše pozorovanie je vždy osobné a že skrz nás dokážeme vnímať iba jednu perspektívu – tú našu. Trénovaním našej citlivosti sa však môžeme pýtať lepšie na potreby ďalších a približovať sa vonkajšiemu pohľadu na mesto. Napríklad pomocou konkrétnej otázky, ako to bolo aj počas nášho workshopu – Aké aspekty priestoru sú dôležité pre niekoho alebo niečo iné?
Foto: Tomáš Lumpe
V prípade Ústí nad Labem sme špekulovali nad potrebami a priestorom v meste pre nás samých, pre zvieratá (konkrétne holuby) aj neživé aktérky a aktérov (autá, ako ľudský produkt, ktorý však získava vlastnú agendu pri plánovaní miest). Premýšľali sme, akým spôsobom sa prekrývajú či neprekrývajú naše predstavy o meste a ako prostredníctvom mapovania môžeme aspoň čiastočne pochopiť perspektívu inej a iného – napríklad holuba pri lavičke, ktorého môže obťažovať napríklad nedostatok vodných zdrojov alebo zaparkovaného auta, ktorému chýba tieň.
Zhmotneným artefaktom tohto mapovacieho cvičenia je mapa. Mapa má často podobu zhora zobrazeného priestoru, v ktorom je všeobecne zrozumiteľným jazykom vyznačené to, čo daná mierka alebo legenda ešte dokáže zobraziť. Avšak každá a každý kto sa pustí do tvorby svojej mapy priestoru si vytvára jazyk, ktorý odpovedá jej či jeho zážitkom a vlastnými metódami zobrazuje pre jeho či ju dôležité aspekty priestoru. Médium kresby či koláže, papier navlhnutý od dažďa, to všetko spoluvytvára subjektívny záznam o tom danom momente zažitom na konkrétnom mieste, mnou. Reflexiou posúvame mapu mimo jej tradičné vnímanie ako pravdivého zobrazenia sveta. Takáto mapa má totiž moc spoluvytvárať či spoluzobrazovať aj iné než bežné pohľady. To čo sa dostáva do mapy sa zviditeľňuje a tým sa stáva dôležitým aktérom, aktérkou či aspektom. Zároveň, pozornosť a čas strávený v mieste pozorovania rozvíjajú vzťah k nemu a tým aj vytvárajú zmysel pre starostlivosť on.
Foto: Tomáš Lumpe
Kritické spochybnenie toho, že mesto patrí všetkým je začiatočná premisa. To či naozaj patrí všetkým a kto títo “všetci” sú, zistím skrz rôzne prizmy cez ktoré sa pozerám na priestor a na to, či mám miesto v tom meste pre to aby som sa v ňom cítila dobre. Zámerom nie je rozširovať právo človeka na priestor mesta. Namiesto toho je potrebné sa zamyslieť, ako by kolektívne právo na mesto mohlo zahŕňať už existujúce vzťahy toho a tých, čo ho tvoria, a nielen človeka.
Spolka
Spolka je kolektív architektiek a sociologičiek, ktoré sa zaoberajú urbanizmom a angažovaním verejnosti do tvorby miest. Pracujeme s osvetou o meste formou diskusie, vlastným výskumom, umeleckými a architektonickými intervenciami a pomocou vzdelávania stakeholderov, organizácií, úradníkov, či bežných obyvateľov alebo mestských nadšencov. Pôsobíme v Košiciach, Prahe, Brne a v Berlíne. Spolka chápe tvorbu mesta nie ako výsadu elít a odborne vzdelaných expertov, ale že mesto tvoríme všetci v každodennosti. Viac na www.spolka.cc
